Tatry 2015

Prológ: Sedím vo vlaku uvedomujúc si: Je to za nami. Rok ubehol ako voda. Prednášky, metodické dni, výjazdy, Lúčnice. Všetko ostalo len v našich spomienkach. Je tu len posledná skúška: Tatry.

Sobota. Stretnutie na vlakovej stanici. Vyhrávam súťaž o najľahší batoh. Kopa železa, laná, oblečenia po skromne, instantné jedlá ktoré ešte len budem preklínať. Nasadáme do nášho luxusného kupé žltého vláčika. Stewardka nás víta s úsmevom. Ešte nemá tušenia, čo za bytosti bude obskakovať. Vlakový bar sa vyprázdňuje rýchlosťou šiestich alkoholikov za hodinu. Pivo začína byť teplé, ešte že vystupujeme. Odnášame si jeden značkový toaleťák a zanechávame lezeckú prilbu, ktorá pokračuje na výlet do Košíc.

Na nástupišti sa odohráva hromadné stretnutie bratislavských takmer horolezcov. Rozruch je cítiť po celom Poprade. Nastupujeme do autobusu smer Biela voda. Na komerčnom parkovisku nakladáme na chrbty batohy a smer Brnčalka. Chata v doline Zeleného plesa na brehu Zeleného plesa. Turistami, horolezcami a lyžiarmi vyhľadávaná chata pre dobré terénne podmienky. V roku 1876 tu na južnom brehu vyrástla Egidova chata, ktorá v roku 1890 vyhorela. V roku 1897 postavili na severnom brehu plesa novú Fridrichovu chatu, z ktorej s neskoršími prístavbami vznikla Brnčalova chata – v súčasnosti pomenovaná Chata pri Zelenom plese. Chata bola pomenovaná podľa Alberta Brnčala (1919-1950), učiteľa telesnej výchovy, člena spolku tatranských horolezcov JAMES, ktorý zahynul pod Jastrabím sedlom v Malej Zmrzlej doline v roku 1950.

Výstup s vravou pokračuje veľmi rýchlo. Zrazu sa na zákrute odhaľuje Brnčalka. Krása. Štíty, zatiaľ bez mena, pyšne vyčnievajú na všetky svetové strany. Miestna flóra prekypuje farbami ako vlajka jednej dúhovej organizácie. Potôčik zurčí, vtáky spievajú. Stojím pred chatou. Cítiť históriu. Už niekoľko generácií filozofákov sa stretáva v panenskej prírode Tatier. I tu na Brnčalke.

Úvodné slová predsedu Mižička splývajú so zvukom priľahlých horských vodopádov vytekajúcich z Veľkej Zmrzlej doliny. Zvyšok dňa trávime nacvičovaním štandov, zlaňovania a zoznamovaním s podmienkami vo Vysokých Tatrách. Iní, odvážnejší, berú svojich inštruktorov a vrhajú sa na to zhurta ako nič netušiace mláďatá pakoňa. Naberajú v krásnom počasí svoje prvé výškové metre. V blízkosti sa preháňajú kamzíky, ktoré s horolezcom tatranským žijú v harmónii ako plesne v syre rokfort. Úvodný večer sa nesie v znamení ochutnávania ohnivej vody, prípravy túry a materiálu. Natešený nezažmúrim oka celú noc.

Nedeľa. Stávam po prebdenej noci už pred piatou. Oskar začína vykukovať z východného konca Doliny Zeleného plesa. Teplé zlatisté lúče ma šteklia na jemnom strnisku hipsterskej brady. Raňajky robia deň. Ovsené vločky, kávička. Laná sú už na chrbte, rota nastúpená. Vyrážame. Cieľ Kozí štít, Puškášovým pilierom (V). Vchádzame do Červenej doliny. Naväzujeme sa. Igi na prvom konci. Prvé dotyky s materiálom starým milióny rokov. Žula tatranská. Prvé odvážne kroky, nežné dotyky: prvé milovanie. Stimulanty v mojom mozgu nestíhajú spracovávať euforické pocity, čo sa hromadia v tele už bývalého skalkára. Neuveriteľné. Po dvoch hodinách dosahujeme vrchol. Môj prvý, úžasný. Výhľady na Lomnický štít, Jahňací, Belianske Tatry. V diaľave sa mihajú helmy našich bratov horolezcov. Nie je krajší pocit, keď sa s nimi človek stretne pri chmeľovom moku živý a zdravý s krásnymi zážitkami. Čas ísť dole. Vždy som si kládol otázku: Aká je vlastne cesta dole? Zliezanie, stúpanie, traverzy. Čo najjednoduchšie a najbezpečnejšie: sólo.

„Prvé odvážne kroky, nežné dotyky: prvé milovanie.“

Kozia kôpka. Prvé ťahanie. Overujem si znalosti z celého roku. Zakladá sa mi parádne. Všetko drží ako pozvárané. Vedúci aj slovo chvály pripustí. Chvíľky istenia ma zo štandu si jarní milenci užívajú do sýtosti. Štebocú sťa hrdličky. Akurát kolegynke grcka vybehne. Tatranský vzduch veru prečisťuje, aklimatizácia je náročná. Nech tu niečo po nás pre druhých ostane. Ťahám druhú dĺžku. Krátky komínik. Znervózniem. Kolená sa trasú. Zasekávam sa. Rozmýšľam nad životom. Doma ťa čaká len hypotéka a auto na lízing. Hmm. Čert to ber. Naliezam a žula má púšťa. Neuveriteľné. Čierne trenky sa oplatili! Zlaňujeme do vysokých zelených tráv, ktoré sa ohýbajú pod pôvabom horského vetra a schádzame dole. Túra sa končí, keď je zlatistý mok na stole a vyčiarknutý riadok v knihe výstupov s úsmevmi spolulezcov: Báječné!

Pondelok je upršaný. Predpoveď počasia je negatívna a žiaľ pravdivá. Čas na turistiku smer chata Plesnivec. Pod Belianskymi Tatrami sa vyníma chata pánu Bohu za chrbtom. Objavujeme  čaro miestnej kuchyne v podobe pečenej klobásy. Miestnu barmanku naši skauti naučia miešať vodu z práčky.

Recept na vodu z práčky:

• 50 ml borovička
• 50 ml rum
• 50 ml vodka
• 100 ml biele víno
• 100 ml červené víno
• 150 ml pivo
• pijeme slamkou

Po tomto otuživom drinku pokračujem s Kocúrom do Kežmarských žľabov a na Biely potok pre hviezdu večera Maja B. Rozdeľujeme jeho 30-kilový batoh so zásobami (Pivo, Pálenka, Pivo, Pivo, Pálenka, ovsená kaša) na menšie časti. Po ceste jeho zásoby prelievame do našich telesných dutín a nohy nám ťažejú. Na Brnču prichádzame po polnoci. Zábava je zase raz do rána.

Utorok je počasie nevyspytateľné. Tatry ukazujú svoju druhú tvár. Skúšame, či Žeruchy pustia. Cesta Knihy. Prílišná odvaha ma ženie na prvý koniec. Bratia Češi vyzbrojení ľadovcovými šróbmi útočia na vedľajšiu cestu. Bezpečnosť? Ostala niekde doma pri cepínoch. Mikroskopické častice dažďa osviežujú naše tváre. Nepôsobia však posmeľujúcim dojmom. Pozorujem kamzíky na prvom štande nad nami. Sústreďujem sa pri naväzovaní, keď tu zrazu počujem: POZOR! SKALA! Stŕpnem. Odskočiť nemám kam, hore sa pozrieť mi bráni kapucňa. Čakám. Sekunda sa naťahuje na minúty. Očakávam náraz. BUM! 40 cm vedľa. Ach, zase tie čierne trenky! Igiho ošuchlo. Všetci sme živí a zdraví. Zubatá sa zasmiala. Pokúša!

Stojím pod cestou pripravený. Hah, aký to slastný omyl. Chytám sa skaly a v mysli otázku Tatrám pokladám. Kde odrazu zmizla tá krásna suchá a drsná skala držiac sťa Patex? Pocit alpinizmu uberajú dva borháky v postupovom istení. Na morále aj tak nepridajú. Bez hanby dojím a doliezam. Spytujem si svedomie, stojí mi to za to? Jeden pohľad do doliny a otázky sú razom zodpovedané. Rozprší sa mohutnejšie, zlaňujeme a šup pod spacák.

Stredu chčije a chčije. Novinové vtipy mi však nedochádzajú. Poctivo som študoval pred Tatrami zadnú stranu letákov z Kauflandu. Zábava sa udržiava teda kvalitne. Už piaty deň fungujem na sacharidovej strave, bez sprchy a bez výmeny spodného prádla. Nazývam to pravým alpinizmom. Vchádzam do chaty, prisadnem si k Eržike Kakarovej a s kopancom v zadku a s hlavou sklonenou odchádzam do spŕch. Alpinizmus sa skončil.

V čase tatranských monzúnov sa zvyšuje spotreba pálenky. Rada starších navrhla globálnu socializáciu. Klubový barman Ďuri SaMáš nalieva rýchlosťou, ktorú by mal problém definovať aj Albert Einstein. Zábava graduje. Majo prosí o chvíľu ticha všetkých prítomných. V mene všetkých nováčikov ďakuje všetkým inštruktorom a ďalším filozofákom, ktorí pripravovali toho roku ďalšiu generáciu horolezcov. A veru dobrá čvarga sme sa tu stretli.

Počas tohto dňa každý jeden stihne tri razy vytriezvieť. Zábava pokračuje do polnoci, kedy sa poberáme spať. Prognóza počasia je veľmi optimistická, a preto prebieha príprava materiálu a plánovanie túry.

Štvrtok sa začína už o 5:30. Variče syčia, voda vrie, ovsená kaša mäkne. Počasie sa ukazuje ako predvolebné plagáty pravice. Modré, ale nevieš, čo od toho čakať. O 6:30 smer Čierny štít. Dnes sme si naplánovali simultánne lezenie v masívnej stene s ďalšími dvoma trojicami. Orientáciu v teréne máme pozoruhodne dobrú. Blúdime len miestami. Stojím pod stenou. Zase sa hrdinsky naväzujem. Prvých 30 m je sľubných. Zrazu exponovaná pasáž. Stojím jak za trest. Tep sa zrýchľuje, posledné istenie 15 m podo mnou. Vyberám vklínence a v tom mi vypadnú z ruky a zachytia sa na špičke lezky. Vravím si, teraz to príde. Buď sa zabijem kvôli 30 eurám, alebo to uhrám osmičkovým krokom v štýle yosemitského medveďa.  Načahujem sa a zase skladám klobúk pred tatranskou žulou. Vklínenec je bezpečne tam a ja sa pohýňam smerom ku klúčiku prvej dĺžky. Nachystám si expresku a šup tam. Prekrok cez komín na platňu rozdýcham zavesený v lane. OS v prdeli. Nádych, výdych, toaleťák pripravený vo vačku. Zakričím na Veľkú Zmrzlú dolinu a som tam. Štandujem a Mišo sa na mne smeje. V duchu (možno aj na hlas?) mu nadávam. Ale ako si už sadnem a pozriem na Lomničák, zaleje ma to blaho Tatier. Detiská za mnou doliezajú. Na štande sa fotíme zľava, sprava, proste odvšadiaľ. Už sa tešíme ako zhodíme fejsbúkové servery, keď prídeme domov a budeme sa chváliť. Dolez 3 dĺžok nám ubehne ako voda. Hore sa odviažeme a na vrchol to je už 2-kovým terénom. EN Bery štrajkuje, ale nakoniec to dáva s prehľadom. Chvíľku čakáme a už doliezajú Spišiakovci v kompletnej zostave. Len Kakarovci zo Šuchtošova stále nikde. Čakáme, Miško rozdáva údeniny. Vodu nepijeme, lebo horolezec musí byť smädný. V diaľave sa zjaví Dežo Kakara a už s Eržikou na vôdzke stúpajú na vrchol a párty sa môže začať.

Minúty ubiehajú a nás čaká náročný zostup. Čas sa rozlúčiť s Čiernym štítom. Zostup je náročný. Muži džentlmensky pomáhajú ženám a ženy sú zas oporou mužom. Cesta dole po snehových poliach je plná zimného potešenia, aké si teraz na Slovensku užiješ iba v Tatrách. Obdivujeme vodopády, ktoré lákajú na kúpanie, ale my počkáme do zajtra na plesovú sezónu.

Piatok si dávame na čas, je to posledný deň lezenia. Žiaden stres ani panika. To len EN Bery vybehla kopec, štýlom Pamela v Baywatchi. S Idžim sme si len predstavovali, ako kvapka potu kopíruje ladné krivky jej mokrého tela. Dneska je jej veľký deň. Ide ťahať Puškášov pilier na Žeruchy. Nervozitu síce neprizná, ale dala by sa krájať. Úplne ju prezradilo, keď už naviazaná a ovešená materiálom zutekala do kosodreviny. Ale HKF krv sa nezaprela a prvú dĺžku natiahla jak bohyňa lezenia. Akurát len lano začala na štande kufrovať skorej, ako sa Igi naviazal. Nevadí Igi je borec a náš spasiteľ.

„Kvapka potu kopíruje ladné krivky jej mokrého tela.“

Doliezame za EN Bery, ktorá sa práve stala horolezkyňou, a sme radi, že sme boli pritom, keď o to prišla. Ďalej som prevzal kormidlo a potiahol som to do konca s miernym bobkom v poslednej dĺžke. Oblaky a hromy naznačovali, že sa niečo chystá. Pridáme do kroku a ideme zostupovým žľabom naspäť na chatu.

Večer sa niesol v znamení Plesovej sezóny. Dlho očakávanej a toľko ospevovanej. Ale keďže ma Balki zabudol pod vplyvom borovičky zobudiť, moja púť skončila už o desiatej večer.

Sobota. Lúčenia sú ťažké. Vraví sa: doma je doma. Ale ja cítim ako svoj domov opúšťam. Mojím domovom sa stali tatranské končiare, dlhé doliny, studené plesá, kamzíky, svište a moji kamaráti. Cesta ubieha ako voda, ktorá zmýva Peťu Š. a Peťa Ke. z Weberovky. V Poprade skrz búrku už ani nevidíme na končiare. Pomyselná búrková opona ukončila týždeň trvajúce predstavenie. Smútok prebíjame pivom. Cesta domov, aj keď trvá 7 hodín, je plná nostalgie. Počítačový hlas hlási Bratislava a my sa lúčime. O rok zas a znova, bude príbeh z Káčerova?

„Beda, kto v mori vidí iba vodu, kto nepočuje nemú prírodu, kto v skalách vidí iba skaly.“
Andrej Sládkovič

Lezecký denník